Život rozdáva karty ale hráči sme my
Nábor AFFS: Chceš sa pridať? TU! BERIEM KAŽDÉHO!

Tell Me The Truth part16

4. june 2013 at 20:44 | Bloodygirl & Angelika


Postavil som sa z postele a pretrel si oči, prečo ma musia neustále mátať sny? Navyše teraz keď umrela Ang sa len zhoršujú a zhoršujú. Prešiel som do kúpeľne, pustil sprchu aby natiekla teplá voda zatiaľ čo som si umýval zuby

Nedokázal som stále uveriť, že moja sestra je mŕtva, a ja som nemal ani šancu sa s ňou rozlúčiť, ani som jej nepomohol, keby som len tak mohol všetko zvrátiť, nič z toho by sa nestalo a ten sukynsyn by zaplatil už len za to, že sa na ňu pozrel. Vypľul som pastu a opláchol si tvár. Keď som zdvihol hlavu, pozrúc sa do zrkadla, zbadal som v ňom Ang s kamenným výrazom. Keď sa jej pery pohli, nevydali zvuk ale jasne som videl ako povedala: "Pomôž mi!". S trhnutím som sa otočil ale ona tam nebola. Dalo sa to čakať. Zrejme ešte blúznim zo sna. Vliezol som pod ešte stále studenú sprchu aby som si vyjasnil myseľ a dal zbohom snom. Zabalil som sa do uteráka a vykukol von oknom. Rušné mesto a aj počasie samotné akoby tiež za ňou smútilo. Obloha bola šedá a pochmúrna akoby sa chcela čochvíľa rozplakať. Prezliekol som sa do bežných tmavých vecí a oblek s čiernou košeľou a atramentovo modrou kravatou som si starostlivo prichystal na vešiak a prevesil cez dvere do kúpeľne. Šiel som do kuchyne pre niečo na jedenie no v obývačke ma zastavil svojou prítomnosťou Damon. Oči mal podliate krvou, obrúbené tmavo fialovými kruhmi a nalieval si bohvie koľkú whiskey. Zrejme od predvčerajšej noci nič nejedol a určite ani veľa nenaspal. Spomienky mu trhali myseľ. Vedel som to aj keď som už jeho myšlienky nemohol počuť. Ang nás spojovala, a tušil som, že ako rýchlo odíde ona, tak sa mi s bratom rozídeme.
"Damon, to s Angee ma mrzí" povedal som temer nečujne. Otočil sa, odpil si z pohára a úškrnku preriekol: "Choď dočerta, braček" Falošne sa usmial, dopil whiskey a hodil pohár o zem, ktorý sa v okamihu dotyku roztrieštil na milión drobných kúskov skla.
"Časom sa to zlepší, ver mi Damon" chcel som ho potľapkať po pleci ale uhol sa.
"Si si tým istý? Mne sa nezdá. Za to, že som ti zabil Callie, si teraz myslíš, že už si prežil bolesť straty?"
zúril.
"Damon, nie ale..."
"V celom svojom prekliatom živote som miloval len tri ženy, moju matku, Katherine a Angeliku, a všetky tri mi ten posratý život vzal Stefan!" zúril ale z jeho očí ani tak nesršala nenávisť ako bolesť a strach. Behal mi z toho mráz po chrbte.
"Damon aj ja som ich miloval lenže..." bránil som sa.
"Ale ja som Angeliku miloval viac než sestru. Od mala som ju chcel viac než objať, viac než pobozkať na líce, viac než vidieť nahú Stefan. Bol som do nej zaľúbený. Nie ako brat do sestry, ale ako milenec do svojej milenky" Damonovi vytryskli z očí slzy. Nikdy, nikdy v živote som ho nevidel plakať, "ale ona ma už neobjíme, už ma nepobozká, ona sa už ani NENADÝCHNE!" trhol mnou a tresol mnou o stenu.
"Damon!" snažil som sa vymaniť z jeho zovretia ale napriek tomu, že už dva dni nič nejedol ho ľudská krv stále činila silnejším. Pevne zvieral moje hrdlo a ja som sa sotva dokázal nadýchnuť.
"Celé je to tvoja vina, keby si prišiel skôr kľudne mohla ešte žiť! Bola to predsa aj tvoja sestra tak sa netvár, že ťa to netrápi!" Vykričal mi rovno do tváre. Jeho bolesť pálila, rozožierala jeho vnútro rovnako ako vnútra tých čo sa naňho čo len pozreli, po lícach mu stekali nové a nové slzy. Žalúdok sa mi od toľkej prázdnoty v jeho očiach obracal a mal som pocit, že sa povraciam. V tej chvíli ma Damon odsotil na dlážku ale ostrý pohľad na mne dlho neudržal. Vyzeral zúbožene. Nohy mal bosé, drahú košeľu nezapravenú a pokrčenú, ešte drahšie džíny podriapané a postriekané zachnutou krvou vlastnej sestry. Oprel sa o stenu a rozvzlykal sa až klesol na zem. V rukách tuho zvieral akýsi sklenený predmet až pukol. Bola to ich fotka. Ich jediná fotka z dvadsiatych. Damon na niekoho kričal s pohárom, vtedy populárneho, Martiny a Ang ho objímala kolo pliec so širokým úsmevom na tvári. Vyzerali tak šťastne.
"Poobede je pohreb" vyhŕkol som a zabuchol za sebou dvere do mojej izby než sa mi vytlačili slzy z očí. Vzal som do ruky denník a odbalil som ho, ďalšia uplakaná stránka do série.

Damonov pohľad
Vyrezávaná truhla z ebenového dreva obklopená bielymi ružami bola otvorená. Podišiel som bližšie a pozrel som na ňu. Bola taká krásna. Vyzerala akoby len spala. Čakal som, že sa každú chvíľu pohne. Čierne vlasy mala nalakované a rozpustené tak, aby nebola vidieť rana na hlave. Dva pramene mala prehodené cez ramená dopredu. Nežné oči mala nalíčené tmavohnedými tieňmi, dotiahnuté čiernou linkou, mihalnice predĺžila maskara. Pery zvlnené v miernom úsmeve pokrývala vrstva červeného rúžu. Jej bledá pokožka dokonale vynikla. Vyzerala ako porcelánová bábika. Pôsobila tak pokojne. Na krku mala náhrdelník, ktorý som jej dal. Nezložila si ho od devätnástych narodenín. Mala ho na sebe aj v deň keď zomrela. Ruky mala zložené na hrudi. Nechty mala pretreté čiernym lakom. Útle dlane zakryli čierne rukavice bez prstov. Mala v nich vloženú jedinú vysušenú červenú ružu. Na pravom prstenníku svietil strieborný prsteň s modrým kamienkom. Čierne čipkované šaty po kolená lemovali jej dokonalé krivky. Vkusne jej zahaľovali ramená. V páse úzke a previazané stužkou, sukňa rozšírená do zvonu. Mala obuté čierne topánky s podpätkom, ktoré mala zapnuté okolo členku. Pohladil som ju po ruke a zašepkal som: "Odpočívaj v pokoji sestrička." Odstúpil som od rakvy a postavil som sa k Stefanovi. Prišiel mi taký necitlivý voči nej. V jeho tvári nebola čitateľná jediná emócia. Predsa len, nemiloval ju tak ako ja. Jemu srdcom neprechádzal žeravý kutáč pri každom pohľade na ňu. Nechcel som tam viac postávať, nechcel som sa viac dívať na svoju mŕtvu sestru. Už som ten pohľad ďalej nezniesol. Ráznym krokom som vyšiel z krematória na vzduch. Vonku sa rozpršalo ale ani vlhké sako, ani zmáčané vlasy, ani zatečené topánky mi nevadili. Aspoň to všetko, spolu s priateľkou hmlou zakrývalo moje trápenie. Sadol som si na obrubník a pritiahol som si kolená k hrudi. V hlave mi stále dunel alkohol a sám sebe som sa vymykal spod kontroly. Spoza mňa sa niekto priblížil. Schmatol som ho popod krk a zdvihol do vzduchu. Bol to len chudák člen pohrebníckej služby.
***
Oprel som sa čelom o rakvu. Oči mi vlhli, zopäl som ruky: "Kým som ja bez teba?
Prázdne telo bez duše.
A kým si teraz ty?
Duša... telo je tiché.
Moje oči už neplačú,
vyschli od toľkých
preplakaných nocí.
Stojím tu pred tebou ja,
tvoj brat, sám a bosý.
Nie, nie ja už nebudem k
tebe ruky vzpínať.
Raz som si toto už prežil.
Ja viem, že nie si mŕtva,
ty len spíš, všakže?
Povedz, že spíš sestra!
Doteraz si bola mŕtva,
tak roztiahni krídla
a oži, vzleť k výšinám.
Dobré ráno ti už aj nočné
vtáky štebotajú, počuješ?
Zahráme sa na schovku,
čo povieš? Hm?
Ja sa teraz ukryjem
a ty si mi potom nájdeš.
Zbohom sestra, zbohom
v druhom živote" pobozkal som ju na čelo a pohladil jej jemné líce. Pozhasínal som všetky svetlá, no jej bledé telíčko sa upírskymi očami stále vynímalo v tme. Sladké sny sestra, pomyslel som si a zamkol som za sebou.



Len čo svetlo zhaslo, nečuteľne som sa priplížil tmou ku dverám. Pridržal som zárubňu a dvere, aj keď boli pôvodne zamknuté. Sa poddali mojej sile. Kus kovu, ktorý ich držal nepriechodné sa s vrzgotom, nepočuteľným pre ľudské uši, ohol do decentného poloblúka. V budove bola tma a ťažký vzduch, zo zadnej miestnosti prichádzalo bzučanie mraziaceho boxu, z okolia znel les. Cez veľké presklené okná som mohol sledovať háveť temných krovín a tieňov stromov. Uprostred kakofónie všetkých týchto svetov stála rakva. Masívny, dva metre dlhý, kus umenia, ktorý čoskoro pohltí zem a padne na úžitok pekelným bytostiam. Bežní smrteľník, by ju v čierno čiernej tme vnímal len ako tmavý hranol. Nevidel by dokonalé detaily skúsených remeselníkov, drobné ruže vyrezávané do dreva s lupou na oku. Lesk každého lazuritového očka, zasadeného do dreva namiesto peľového stredu, s brúseným diamantom v každom spoji. Otvoril som horný poklop zdobený striebristým kašmírom a tam, uprostred všetkej tej jemnosti, ma pozdravila tichá spiaca tvár dievčini, ktorú som už dávno hľadal.
"Valéria" vzdychol som a moje srdce poskočilo, "chýbala si mi" pousmial som sa a z rukasaku som vytiahol malý sklenený flakónik. Zahryzol som si do zápästia a do otvorenej nádobky padli tri kvapky mojej krvi a pôvodne číra tekutina chytila krvavý rubáš.
"Opäť budeme spolu láska" pootvoril som jej pery a nalial jej do nich obsah, "už čoskoro". Hneď po pár minútach jej pery naplnil nový dych, jej líca zrumeneli ,ruky nabrali silu, vlasy zhustli. Jej telo prešlo premenou znova, pľúca sa nadýchli, oči prudko otvorili. Tie sladké, hlboké oči, v ktorý som sa sám tak dávno topil. Vzal som ju za ruku a pomohol jej postaviť sa: "Vitaj späť láska" Obzerala sa okolo seba než upriamila svoj zrak na mne. S náručou slušnosti sa uklonila: "Pozdravy tebe môj drahý Niklaus"

Tak po dlhej dobe som späť ľudkoviaaaa. Dúfam, že sa vám článok páči :3 ak hej a chcete čoskoro nový diel, choďte a omrknite mi jedno videjko prosíííííím :D ďakujem vám zlatíčka moje :)
Vaša drahá drahá Bloodygirl C:
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement